fatal error 1. časť (a ako to začalo)

13. května 2011 v 16:20 | Alex-chan |  Fatal Error
Tak tu to je :D .....moja poviedka (to akože som ju písala ja) :D ....ak by ste sa čudovali nad názvom tak aj ja :D ale volá sa tak preto, že mám pocit, že ho nikdy nedopíšem :) ....


"Yakohime!" zakričala Ichio baasama a zbehla dolu schodmi. Na svojich 75 rokov vyzerala a pôsobila dosť mlado. Obyčajne by ste povedali, že starenka ako je ona, bola kedysi hokagem. (Ale nie. Toto bol obyčajný ľudský svet, aspoň boli o tom všetci presvedčení).

Yakohime však bola práve naopak, tichá, plachá a uzatvorená do seba. "Yakohime!" musíš ísť na tréning! " Yakohime sa odtrhla od papiera s poznámkami a pozrela na Ichio baasama najprv lenivým a neskôr ľútostným pohľadom. "Ale no ták! nemôžeš tu byť večne!" povedala Ichio. "Na mňa už tvoje psie oči nezaberajú!" povedala, no vzápätí začala " tak dobre...". A ďalej nedopovedala, lebo prišla na to, že Yakohimina moc presvedčiť svoju starú babičku na ňu zaberá. Ichio baasama len nadvihla jedno obočie a vrhla na Yakohime karhavý pohľad. Yakohime sa chtiac nechtiac odtrhla od papiera, utrápene sa postavila a šla s Ichio na tréning, Yakohime bývala neďaleko malej dediny so svojou babičkou. Dedinka mala dokopy možno 20 obyvateľou včetne tých dvoch. Ako tak tie dve šli po prašnej ceste, boli ticho. Ichio hľadela dopredu, pri čom občasne narazila pohľadom na Yakohime. Tá naopak, pozerala po stromoch, na cestu, ale bolo vidieť, že myšlienkami je niekde úplne inde. Občas sa zahľadela na okolie a rozmýšľala ako môžu žiť všetci po kope. Ako to, že stromy sa nehádajú, ktorý je krajší, ako to, že tráve nezáleží na tom, že jedna je vysoká meter a druhá má sotva desať centimetrov. Napokon všetky tieto vlastnosti patria ľuďom. Len ľudia sa navzájom neznášajú, no len ľudia sa dokážu milovať. Len ľudia si dokážu zavidieť všetko, a len ľudia dokážu brať čo im nepatrí. No Yakohime tieto tipické ľudské vlastnosti nemala...

Ako tak šli, zrazu sa pred nimi objavila rozsiahla lúka. Bola prekrásna. Bola posiata kvetmi a všade navôkol lietali motýle, jeden dokonca priletel a sadol si na Yakohimine rameno. Sedel tam a ani sa nepohol. Fúkal teplý vánok a jej vlasy tíško a jemne pohojdával vo vzduchu, čierne ako noc. Modré oči len doplňovali krásu či nežnosť. Avšak jej krása sa vôbec neponášala na Ichio baasama. Ak by ste ich postavili vedľa seba, ani by ste nepovedali, že sú rodina. "Pripravená?" spýtala sa Ichio. Ľahké kývnutie hlavy považovala za odpoveď a vydala sa na cestu ku neďalekej lavičke. V smere kde hľadela Yakohime sa objavil nizky, zhrbený starec, ťažko chodiaci o barličke. Spod čínskeho klobúčika mu bolo vidieť iba dlhé biele fúzy. Keď prišiel ku Ichio baasama už sa nehrbil. Stál vyrovnaný. barličku oprel o lavičku a zdalo sa, že sa sotva päť minút omladol o 40 rokov. Jeho oči sa pozreli na Yakohimea milý pohľad, vystriedal záludným až nebezpečným. Yakohime sa ani nepohla, a len mu hľadela do očí. ZatiaĽ čo oči starca odzrkadľovali roky skúseností, umučenie, trpkosť i šťastie, Yakohimine oči boli prázdne, bolo to ako hľadieť o čiernej diery. No v tom sa Yakohime rozbehla a s neľútostným pohľadom zaútočila na starca. Na prvý pohľad bolo vidieť, že ak by sa jej útoku neuhol, malo by to veľmi ničivé následky, pretiže podopade za ňou zostala hlboká ryha v zemi. "Tak dlho trénujeme a ty vieš len toto?", povedal starec so značnou iróniou v hlase. V tom sa Yakohime opäť rozbehla a tentokrát sa mu päsťou jemne čuchla o tvár, no ani nedopadla a nasledoval výkop, ktorém sa sstarček len tak tak uhol. Zrazu vytiahol ruky z vrecka a začal súboj. Obaja sa úspešne ale s ťažkosťami vyhýbali svojím útokom. Keď sa Yakohime uhla starcovmu útoku, rozbehla a snažila sa mu ho vrátiť no neúspešne. V tom keď sa uhol, tak by ste mohli povedať, že rýchlosťou svetla ho zrazila nohou k zemi. S lišiackym úsmevom na tváry, si však nevšimla, čo deduško chystá, ľahkým pohybom ju stiahol za nohu na zem. Neprešla ani sekunda a obaja opäť stáli v bojovom postoji. Takto sa to ťahalo už tretiu hodinu. Ichio baasama lensedela na lavičke a povzbudzovala, akoby pozerala majstrovstvá sveta v hokeji:" Yako! Yako! (tak ju niekedy volala) kopni ho! Vyby mu všetky zuby! Áno ! aj protétu! kopni! ale nie! nie! daj jej pokoj! auu! Áno! áno! daj mu! a takto to pokračovala po zvišok treej hodiny. Obaja zápasníci boli uťahaní, ale ani jeden sa nechcel vzdať. Napokon sa uklonili a ako dobrý kamaráti šli ku chio baasama. "Ách ty dedko!" poveala s výsmechom Ichio. "Áno? babka moja?" uštedril jej proti útok. "Ja nie som žiadna babka! možno že mám 75 al stále som ešte mladá a krásna!" Po tejto vete sa Yako aj starček začali smiať a naoko zachmúrenú Ichio si nevšímali...



Alex-chan :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dada Dada | Web | 13. května 2011 v 19:37 | Reagovat

pekné, ale to som ti už povedala doma :D  :D

2 Dada Dada | 13. května 2011 v 20:33 | Reagovat
3 Simix Simix | Web | 14. května 2011 v 16:55 | Reagovat

Máš nádherný blog. Takový zajímavý, že člověka zajímá, co sem zase vložíš. Podívej se prosím na můj . ;-)

4 diza-chan diza-chan | Web | 14. května 2011 v 21:37 | Reagovat

jasne ze plati ale neva ze si te pridam az zitra???

5 naruto109 tve nove sb naruto109 tve nove sb | Web | 14. května 2011 v 22:07 | Reagovat

ahojky mas u me diplomek=)a kdyby si chlea udelat i pro me dipl tak bych ho chtela s narutem=)

6 ...Jajinka... ...Jajinka... | Web | 15. května 2011 v 12:45 | Reagovat

mmm pěkný ^^

7 jilliane jilliane | Web | 15. května 2011 v 20:47 | Reagovat

Ježiš to je pěkné! :D Teď mám sto chutí odjet někam daleko do přírody :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama